Keď si večer pri tlmenom svetle stolnej lampy prevraciam stránky Pavlových listov, skrsne mi v hlave neteologická otázka: „Bol Pavol z Tarzu niekedy zamilovaný? Tak obyčajne, ľudsky zamilovaný do nejakej ženy?”
Zrejme nenájdeme jednoznačnú odpoveď. Vieme, že sa rozhodol žiť v bezženstve pre Krista. Vieme však aj to, že o láske dokázal písať s veľkým nadšením. Jeho listy patria medzi literárne diela najvyššej kvality: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá… nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká… neteší sa z neprávosti… Láska nikdy nezanikne” (porov. 1 Kor 12, 4 – 8). Keď Pavol písal tento list o najkrajšom dobrodružstve ľudského života, hymnus o absolútnom a definitívnom zmysle ľudského života, hymnus o láske k Bohu a k človeku, myslel aj na zamilovaných? Zrejme áno. Dovoľme si trochu šialenstva a popustime uzdu svojej fantázii…
Trpezlivosť
Predstavme si, že on a ona sú do seba z celého srdca zamilovaní, očarení jeden druhým, svojimi dušami aj… telami. Stoja pred dilemou: či a nakoľko si majú dovoliť telesnú blízkosť. Predstavme si, že chlapec sa pozerá priamo do hlbokých očí svojho dievčaťa a pokojným, hoci chvejúcim sa hlasom hovorí: „Veľmi ťa milujem, a preto si zachovajme čistotu.” Prečo? Zamyslime sa nad tým, čo by sa mohlo stať, keby sa rozhodli inak.
Psychológovia tvrdia, že keď sa zamilované dievča rozhodne pre sexuálne spolužitie, je to akoby svojmu chlapcovi vyslala signál: Naša zamilovanosť je ospravedlnením pre telesnú lásku. Odborníci hovoria, že človek, ktorého osobnosť sa rozvíja normálne, sa v priebehu svojho života zamiluje priemerne tri až sedem ráz (myslím si, že osobnostný rast Pavla z Tarzu prebiehal tiež úplne normálne). Čiže z tejto štatistiky vyplýva, že on aj ona sa aj po svadbe zamilujú do niekoho iného (a možno viac než iba raz). A keďže sa ešte pred svadbou rozhodli pre spolužitie (pretože zamilovanosť považovali za dostatočné ospravedlnenie pre sexuálne spolužitie), takisto aj po svadbe môže každý z nich opäť považovať stav zamilovanosti za ospravedlnenie manželskej nevery… Takto je súhlas s predmanželským spolužitím nepriamym súhlasom s manželskou neverou. Zato hlboká a zrelá láska dokáže čakať, pretože „láska je trpezlivá”.
Podobné záľuby
Pokračujme ďalej vo svojich predstavách. Predstavme si, že chlapec hovorí svojej princeznej: „Milujem ťa! Zdržme sa predmanželského spolužitia, pretože mojou najväčšou túžbou je dobre ťa spoznať!” Psychológovia dokazujú, že ak sa zamilovaní rozhodnú pre predmanželské spolužitie, nebudú schopní dobre spoznať jeden druhého v iných oblastiach života. Emocionálne zážitky spojené so prvými sexuálnymi skúsenosťami sú natoľko silné, že obmedzujú správne sebapoznanie v iných oblastiach. Vo vzťahu veľmi rýchlo začne vládnuť zmyselnosť a ustupujú iné dôležité aspekty lásky, akými sú vzájomná starostlivosť jedného o druhého, zodpovednosť, spoznávanie svojich záľub, túžob, snov a hierarchie hodnôt, vrátane otázky viery na prvom mieste. Vtedy nie je ľahké zistiť, či moje dievča (môj chlapec) má tie vlastnosti, aké by som chcel(a) vidieť na svojej budúcej manželke (svojom budúcom manželovi). Nezistím, či má vlastnosti, po ktorých túžim a o ktorých snívam.
V jednej ankete položili študentom veľmi zaujímavú otázku: „Keby si stretol pekné dvojičky, ktoré by sa podobali jedna druhej ako dve kvapky vody a mali podobné charaktery a záľuby, pričom jedna z nich by mala za sebou bohaté sexuálne skúsenosti a druhá si zachovala čistotu, s ktorou z nich by si sa chcel spriateliť?” 98% študentov si vybralo dievča žijúce v čistote. Táto zásada platí aj v opačnom smere. Dievčatá si vyberajú chlapcov, ktorí nemajú za sebou ani prechodné sexuálne kontakty. Človek, ktorý miluje zrelou láskou, vie, že jeho budúci manželský partner bude chcieť spojiť svoj život s niekým, kto si zachoval čistotu. Preto sa oplatí byť dobrým (dobrou) k svojej vyvolenej (svojmu vyvolenému) a zachovať si svoje telo v čistote. Pretože „láska je dobrotivá”.
Zodpovednosť
Predstavme si, že šialene zamilovaný chlapec hovorí svojej vyvolenej: „Veľmi ťa milujem, a preto sa zdržme spolužitia. Inak by sme museli dávať pozor na to, aby si neotehotnela.” Z ankiet medzi študentmi vyplýva, že ak dvaja mladí ľudia začnú sexuálne spolužitie pred svadbou, robia všetko preto, aby sa vyhli otehotneniu. Psychológovia dokazujú, že prvé sexuálne kontakty sú natoľko silným psychickým zážitkom (zvlášť pre mužov), že v podvedomí sa vytvára istý vzorec, ku ktorému sa chce človek neskôr opakovane vracať, pretože si tento zážitok pamätá ako mimoriadne príjemný. Ak sú prvé sexuálne zážitky poznačené snahou vyhnúť sa potomstvu (pomocou prezervatívu, prerušovaného styku, mimopošvového výronu a pod.), človek si ich zapamätá ako úžasné a normálny styk ho už nebude príliš priťahovať. Takéto praktiky, ktoré oddeľujú fyzickú lásku od rodičovskej lásky, sú pokusom narušiť poriadok, aký ustanovil sám Boh, ktorý spojil obidve tváre lásky dokopy a vyhradil ich pre manželskú lásku. Snaha opravovať Boha sa volá pýcha. Človek, ktorý miluje zrelým spôsobom, sa bude tejto snahe vyhýbať, pretože „láska sa nevystatuje”.
Prispôsobenie sa?
Predstavme si, že šarmantný rytier hovorí svojej princeznej: „Veľmi ťa milujem, a preto nechcem, aby sme spolu žili pred svadbou. Znamenáš pre mňa oveľa viac než túžba, akú cítim po tvojom tele.” Často (podľa štatistík vo vyše 80% prípadov) zamilovaní podľahnú mýtu, že pred svadbou si treba preveriť, či sa k sebe hodia po telesnej stránke, v opačnom prípade sa neoplatí spájať sa trvalým zväzkom. Vynechajme samozrejmý fakt, že Boh stvoril organizmus muža a ženy tak dokonale, že sa k sebe vždy „hodia”. Tento mýtus je prejavom veľkej nezrelosti, pretože vyjadruje prvenstvo sexuálneho pudu nad osobou. Je to akoby sme hovorili: „Moja žiadostivosť je pre mňa prvoradá, a preto ak zistím, že sa k sebe ,nehodíme’, zrieknem sa milovanej osoby.” Tento postoj svedčí o tom, že druhého človeka považujeme iba za vec. Ten, kto miluje zrelým spôsobom, stavia druhého človeka nad svoju žiadostivosť a sexuálny pud, pretože „láska nie je sebecká”.
Cohabitation effect
Predstavme si, že muž, očarený krásou, múdrosťou a dobrotou dievčaťa, hovorí: „Veľmi ťa milujem, a preto nemôžem prijať riziko rozvodu. Preto si zachovajme predmanželskú čistotu.” Čo má spoločné sexuálne spolužitie a spoločné bývanie pred svadbou s rozvodom? V tomto prípade sú štatistiky neúprosné. Čím dlhšie bol človek pred svadbou sexuálne aktívny, tým väčšia je pravdepodobnosť rozvodu. Takisto čím dlhšie bývali dvaja zamilovaní pred svadbou spolu, tým väčšia je pravdepodobnosť ich rozvodu. Štatistiky dokazujú, že toto je dôsledok spoločného bývania pred svadbou (angl. cohabitation effect). Znamená to, že pravdepodobnosť rozpadu manželstva sa výrazne zväčšuje v závislosti od dĺžky spoločného bývania pred svadbou. V prípade párov, ktoré žili spolu 3 roky pred svadbou, sa rozpadá vyše 30% ich manželstiev. V prípade tých párov, ktoré bývali spolu, ale zachovali si predmanželskú čistotu, sa rozpadá iba 1% ich manželstiev. Rozvod je nespravodlivosťou voči človeku, ktorého sme milovali, a je tiež nespravodlivosťou voči deťom, ktoré sú ovocím tohto zväzku. Človek, ktorý miluje zrelým spôsobom, nepácha nespravodlivosť, pretože „láska sa neteší z neprávosti”.
Láska s veľkým L
A teraz si opäť predstavme dvoch zamilovaných, ktorí sa rozhodli zachovať predmanželskú čistotu. Vďaka svojmu rozhodnutiu si ustavične osvojujú „schopnosť milovať”. Asi rok pred svojím zvolením na Petrov stolec povedal pápež František v Buenos Aires homíliu, ktorú tlač nazvala Capacidad de amar (Schopnosť milovať). Hovoril v nej o tom, že každá zrelá láska si niekedy vyžaduje zriecť sa toho, čo je príjemné, preto, aby sme dosiahli šťastie. Zamilovaní, ktorí sa rozhodnú zachovať predmanželskú čistotu, vedia o sebe navzájom, že sú trpezliví – rovnako ako aj láska je trpezlivá –, pretože sa rozhodli odložiť sexuálnu blízkosť na čas, keď na ich vzťah zostúpi sviatostná milosť a Boh ich zahalí do svojho požehnania ako do plášťa. Sú k sebe navzájom veľmi dobrí – podobne ako aj láska je dobrotivá –, pretože si darovali čas na vzájomné spoznávanie vo všetkých oblastiach a rozmeroch života a nedovolili, aby sa ich vzájomné spoznávanie obmedzilo iba na telesný kontakt, ktorý by v opačnom prípade považovali za najdôležitejší vo svojej láske. Nedali sa strhnúť výmyslom ľudskej pýchy, ktorý oddeľuje fyzickú lásku od rodičovskej lásky, pretože milujú svoje deti ešte pred ich počatím. Vedia, že zodpovedná láska sa nevyvyšuje a nevystatuje. Milovanú osobu postavili nad svoju žiadostivosť, pretože si uvedomujú, že zrelá láska nie je sebecká, ale práve naopak – hľadá, ako všemožne môže prejaviť milovanej osobe úctu. Zodpovedne uvažujú o svojej budúcnosti a o budúcnosti svojich detí, a preto nechcú vystaviť ani seba, ani svoju budúcu rodinu pôsobeniu nespravodlivosti a neprávosti, akou je rozvod. Veď láska sa neteší z neprávosti. Ich srdcia sú plné viery a nádeje. Vo viere celú svoju budúcnosť s dôverou odovzdávajú Bohu a modlia sa s nádejou, že vo sviatosti manželstva ich sám Boh spojí v jedno telo. V ich spoločnom čistom bytí pred uzavretím manželstva „ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska”. Takáto láska je možná. Nielen vo fantázii…
Postscriptum
Stáva sa (a vôbec nie zriedka!), že zamilovaní prežívajú rozdvojenie vo svojom srdci. Sú zamilovaní, ba čo viac – milujú!, ale stále sa boja urobiť definitívne rozhodnutie uzavrieť manželstvo. Preto prichádzajú ku kňazovi a prosia ho o radu. Vždy mám veľkú radosť, keď počas rozhovoru (občas v spovednici) dievča odpovie kladne na moju otázku: „Stalo sa ti niekedy, že ti tvoj chlapec zavolal a povedal ti: ,Viem, že si dnes sama, ale neprídem. Tak veľmi po tebe túžim, že by sme neboli schopní vytrvať v čistote.’?” Vtedy väčšinou vravím: „Našla si svoj poklad. To je on!”
„Fantázia čistej lásky”, Milujte sa! 34 (2013) 4, 47-49.